Dopisy do nebe

Pár slov na vysvětlení:

Tyto texty v tuto chvíli slouží hlavně pro mě, abych dokázala zpracovat emoce a myšlenky, které mi nedají spát. Ale pokud osloví kohokoli, kdo je nebo byl ve stejné situaci a najde se v tom, budu ráda za sdílení emocí a vzájemnou podporu.

14.11.2024 mi zemřela maminka. Náhle a nečekaně. 15.11. ji oficiálně odpojili od přístrojů a prohlásili za mrtvou. Je to skoro měsíc a bolest, s níž se potýkám, nevypadá, že by někdy hodlala skončit. Tak jsem se rozhodla se z toho všeho vypsat a utřídit si to vše, co se ve mě hromadí. 

Jelikož jsem Slovenka, ač léta žijicí v Praze, někdy mi myšlenky proudí ve slovenštině, někdy v češtině, tak snad to nikoho nepohorší...

18.11.2024

Ach mami, taký strašný žiaľ si svojim odchodom spôsobila. Sme zlomení, ubolení a duši máme strašnú dieru, ktorá už nikdy nezmizne.

Ja viem, že je to normálne, že zomrú rodičia. Ale nijak to nezmierňuje bolesť z toho, ako veľmi nám chbýbaš...mne, ockovi, dievčatám...rodine, priateľom...toľko ľudí sa ozvalo, toľko ľudí si spomenulo na mňa, na ocka...toľko ľudí si ovplyvnila!

Bola si skvelým človek, skvelá manželka a najlepšia mamičona a babí.

Všetci smútime... a bolí to tak, že veľmi dúfam, že jedného dňa sa dokážeme smiať nad spoločnými historkami a nie plakať, ako veľmi by sme chceli s tebou zažiť niečo ďalšie.

22.11.2024

Stále to nechápem. Je to 8 dní a ja stále nechápem, že ti nemám kam zavolať, poslať fotku, odkaz na krásnu pesničku....a to som objavila jednu presne pre nás dve. Ani neviem, či je vhodné ti ju pustiť na pohrebe.

23.11.2024

Ach, moja. Ani Vianočný darček som ti nekúpila. Stále som to odkladala, že je času dosť...a pritom, keď so si to pomyslela naposledy, mala si už len pár hodín života pred sebou....

Vďakabohu za deti, manžela a prácu, bez nich by som plakala delé dni. Takto aspoň väčšinou nemám čas nad tým rozmýšľať. Ale bolí ma srdce, duša...nemôžem spať, mám záchvaty úzkosti. mám strach o ocka, deti, Michala...úplne mi šibe.

25.11,2024

Ahoj mami,

prvýkrát som spala celú noc bez tabletky. Keď nepočítam tú strašnú noc po preplakanom piatku, kedy som spala len z vyčerpania. Dúfam, že to nie je len výnimka a že to čoskoro dokáže aj ocko. Chýbaš nám na každom kroku. Ale neboj, ocko sa drží. Vyzerá lepšie než pred týždňom. Trápi sa stále, ale vie sa o seba postarať...aj o nás.

Pozajtra bude pohreb...sľúbila som ti už pred rokmi, že až to raz bude aktuálne, nebudem chodiť v čiernom a držať smútok, ale budem oslavovať to, že si žila. Ale prepáč, nemám gule na to, aby som si na tvoj pohreb vzala žlté nohavice...dokonca nakoniec ani bielo-čierne šaty... Ale aspoň som ti zariadila bielu rakvu a na nej vínovo-žlté chryzantémy s vínovou stuhou...nič čierne.

Ani hudba nebude prvoplánovito smutná, ale taká...naša, čo sme mali radi. Pamätáš, ako si mi raz ležala na kolenách u vás v obývačke pri filme, na ktorý sme aj tak nepozerali, lebo sme to celé prekecali... a ja som ti spievala? Potichúčky...ako uspávanku...La vie en rose? Tak tú ti pustím. A Bocelliho. A Let it be, lebo to mal na pohrebe tvoj brácha, tak aby vás to spojilo. A zakončíme to Goťákom...ako inak, že?

Energia predsa nemizne, len mení formu a tak dúfam, že to vidíš...a že si so svojou mamkou, bratom a inými milovanými niekde pri spoločnom stole, popíjate vínko a čakáte, až sa k vám raz pripojíme.

10.12.2024

Ahoj mami,

nepripadá ti, že celý koncept smútku je vlastne sebecký? Nie sme smutní kvôli tým, čo zomrú, tým už je to predsa úplne fuk. Smútime na tým, o čo sme prišli, čo sme zažili a už nikdy nezažijeme, čo nám bude chýbať. 

A v tej sebeckosti cítim všetky tvoje pohladenia a objatia, vidím všetky upečené narodeninové torty pre mňa aj pre dievčatá, všetky šatočky a domčeky z krabíc pre barbíny, všetky vysadené rastlinky na chate, všetky naše divadlá a koncerty...chcela som ťa po rokoch zobrať do Národního muzea, máme lístky do divadla po Vianociach... Som sebecká, že to chcem naspäť?

12.12.2024

Ahoj mami,

dve noci za sebou som si nevzala tabletku na spanie a výsledkom je, že som hore o 3h ráno a myšlienky už sa mi nezastavia.

V tej tme a tichu sa všetko zdá silnejšie a horšie. V duchu počujem ocka, ako mi opakuje, že chce vymazať z hlavy posledných 10 minút...tvojich posledných chvíľ. Nebola som tam, len som počula v telefóne zúfalého ocka, ako kričí, že mám volať sanitku, že sa ti niečo stalo. Keď mi potom popisoval, čo sa dialo....doteraz ma straší myšlienka, či si sa bála....či si to vedela. Vraj si mala v očich beznádej. Nechcem na to ani myslieť... Ale aspoň trochu dúfam, že sa stalo to, čo si si vždy želala - aby to bolo rýchle. Nechcela si nikdy byť niekomu na obtiaž. Bála si sa, že raz nebudeš môcť robiť veci, ktoré máš rada a že budeš na niekoho odkázaná. 

Utešujem sa tým, že toto bola asi najlepšia verzia toho, čo všetko sa mohlo stať, ale desivých snov ma to nezbaví. Hádam časom...